Rád by som začal inak, ale nie je možné nepovedať, že Slovensko je dnes v mnohých ohľadoch stagnujúca krajina a roztrieštená spoločnosť.

Výsledok nedávnych parlamentných volieb postavil tých, ktorí boli zvolení, pred vážne rozhodnutie.

Či nájdu spôsob, akým Slovensko spojiť za hodnotami a cieľmi, ktoré dokážu zastaviť pokračujúcu stagnáciu a absentujúcu modernizáciu našej krajiny. Podmienkou sine qua non je však to, aby boli nespochybniteľným spôsobom garantované a v praxi naplnené princípy právneho štátu. Pretože bez neho je všetko nič.

Mojím hlavným cieľom dnes večer nie je venovať hlavnú pozornosť výsledkom volieb. Za pripomenutie však stojí to, že legitímne a slobodne zvolená vládna väčšina sa opiera len o  43% odovzdaných hlasov, čo predstavuje druhú najmenej početnú vládnu väčšinu u nás vôbec. Faktom je aj to, že so  40% odovzdaných hlasov opozícia predstavuje dosiaľ najpočetnejšie zastúpenie v parlamente od vzniku štátu.

Chcem tým povedať, že každá zo strán dostala od voličov mandát pre rôzne priority. Ale isto nikto nedostal mandát na politickú okupáciu, ani na opovrhnutie záujmami a názormi ľudí, ktorí ich nevolili.

Viaceré rozhodnutia a spôsoby, akými vláda preberá moc, považujem za necivilizované a ich  najsilnejším odkazom je: teraz sme tu my a nič nenecháme na náhodu. Dnes je evidentné, že nepôjde len o spôsoby, ale aj o podstatu rozhodnutí vládnej väčšiny.

Prejavuje sa to výsmechom a nepriateľstvom, aké sa šíri z úradu vlády voči niektorým skupinám ľudí alebo médiám.

Z toho všetkého veľmi vyčnieva to, ako druhá najsilnejšia vládna strana na čele s jej predsedom bagatelizuje, schvaľuje alebo sa priamo podieľa na tom, čo je v priamom rozpore s tým, čo jej líder sľúbil ľuďom pred voľbami – že oni budú iní.

Reči o tom, že treba situáciu upokojiť, ktoré zazneli od víťaza hneď po voľbách, sa ukázali ako chvíľková rečnícka figúra.

Napriek tomu, šetrime si ešte silné slová a veľké emócie, pretože ich ešte môžeme potrebovať.

Pridávam sa k názorom mnohých z Vás a ani ja si nemyslím, že ide o ohrozenie  základov demokracie tak,  ako sú  zakotvené v Ústave SR. Zároveň je ale každým dňom jasnejšie, že Slovensku dnes vládne  reprezentácia, ktorá je inšpirovaná  spôsobmi vládnutia, ktoré sú vzdialené liberálnej demokracii. Opovrhuje ňou. Práve preto ale nezabudnime, že Slovensko, to je aj  dostatočne inšpirovaná občianska spoločnosť. To isté platí o médiách, bez ohľadu, či práve preto, že ich vláda nazýva ako nepriateľov a rovnako sú silnou poistkou inštitúcie, ktoré, verím, zvládnu súčasný test odolnosti.

Za ešte dôležitejšie považujem to, že za dnešnou vládnucou trojicou v skutočnosti nie je myšlienka, ktorá by dokázala strhnúť a do špiku kosti presvedčiť a postaviť za seba celú spoločnosť. Fiškálne orgie nie sú ideológiou, ale nezodpovednosťou, ktorá skôr či neskôr narazí na realitu.

Čo ale vnímam ako riziko je to, že politika tekutých hodnôt, ideologických a politických plagiátov a fejkového  národovectva môže doviesť Slovensko do hmly, v ktorej zablúdime.

Ja nechcem, aby sme blúdili a aj preto som sa rozhodol kandidovať.

Chcem zabojovať, aby mala občianska spoločnosť – bez ohľadu na to, či sa v nej niekto cíti byť liberálom alebo konzervatívcom, moderným sociálnym demokratom alebo progresívcom – svojho zástupcu aj v jednej z najvyšších ústavných funkcií.

Napriek výsledku predčasných parlamentných volieb a tomu čo sa deje, nezabudnime,  prosím, že väčšina ľudí sa ani v týchto voľbách neotočila chrbtom k politickému Západu. Napriek znepokojivým trendom si väčšina neželá vystúpenie z Európskej únie a NATO, ani Rusko na našich hraniciach. Neželá si demontovať slobodné voľby, slobodnú súťaž politických strán, právny štát, deľbu moci a rozdelenie právomocí, ani ochranu ľudských a občianskych práv pre všetkých.

Toto väčšina našich občanov určite nechce a keby som si v tomto nebol istý, nemohol by som kandidovať.

Zároveň si myslím, že dnes pôjde najmä o to, aby aspoň jedna z najvyšších ústavných funkcií nebola v rukách jedného, v súčasnosti vládnuceho politického prúdu. Toto treba pripomínať, rovnako ako aj  rozdiel medzi rokom 1968 a 1989 a to, že veľvyslanci Spojených štátov amerických a Ruskej federácie nie sú pre nás veľvyslancami rovnocenných partnerstiev, ani spojenectiev a ani dôkazom aktuálne propagovanej frázy o zahraničnej politike na všetky štyri svetové strany. Ale pripomínajme, prosím,  aj sebe, že skončila doba, keď znepokojenie nad dianím u nás doma bude vyjadrovať Brusel, Berlín či Washington a tam budú riešiť našu podobu vládnutia. Nebudú, a tak je to dobre.

Ak som povedal, aby sme si šetrili silné slová a veľké emócie, nemal som na mysli to, že sa nič nedeje. Naopak. Deje, a veľmi vážne.

Dnes ide o to,  ako a či vôbec sa vysporiada štát a politika so zneužitím moci, alebo sa z toho stane balvan, ktorý budeme navždy tlačiť pred sebou. Avizované kroky a systémové zmeny v oblasti spravodlivosti napovedia veľa už v nasledujúcich dňoch.

Výzvou je zároveň to, že Slovensko stratilo dych, ale nenašli sme myšlienku, ako sa vysporiadať so svetom, v ktorom žijeme.

Za myšlienku sa vydávajú mobilizačné heslá.

Za národovectvo sa často vydáva zástava v rukách alebo hrubosť v ústach. Alebo nevzdelanosť za akúsi originálnu svojstojnosť. Iste, aj toto je súčasť slobodného sveta.

Čo proti tomu robiť?

Proti fejkovým hodnotám stavať také, ktoré majú zmysel. Aj preto sa pokúšam “odkliať“ slovo “vlastenectvo”. Preto vediem rozhovory o tom, aký dáme obsah vlastenectvu dnes, v roku 2023 a nasledujúcom období.

Pred zhruba 4 rokmi, v roku 2019, napísalo jedno rešpektované svetové médium o Slovensku väčší text a opatrilo ho titulkom: „Slovensko sa stalo obeťou vlastného úspechu“. Veľmi presne povedané. Mne sa zdá, že sa nám z tejto pasce nepodarilo dostať dodnes. A dokonca nám dve veľké krízy – covidová pandémia a vojna na Ukrajine –  poslúžili ako alibi, aby sme v tejto pasci mentálne zotrvali a presviedčali sa,  že to nie je naša zodpovednosť ani náš problém.

Stali sme sa obeťou naozaj výnimočného úspechu: bez jediného výstrelu, bez zásadných sociálnych otrasov a občianskych nepokojov a za výnimočne krátky čas sme dovŕšili to, čomu sa hovorí národná emancipácia. Získali sme slobodu, štát, medzinárodné uznanie, najvyššiu možnú mieru integrácie do kľúčových inštitúcií politického Západu.

Preukázali sme imunitu voči autoritárskym tendenciám. Pomerne rýchlo sa podarilo naštartovať ekonomiku silného ekonomického rastu a vysokej miery zamestnanosti. A nulté roky sa javili, osobitne z prosperujúcejších častí našej krajiny, že ciele boli de facto dosiahnuté, že sme sa ako Slovensko narodili pod šťastnou hviezdou – rýchlo a ľahko.

Vznikol dojem, že tento stav sa postupne rozleje po celej krajine a budeme si ho už len užívať v bohatom sociálnom štáte. Ako súčasť pokojnej, prosperujúcej, solidárnej a bezpečnej Európy, ktorej sa konflikty vo svete netýkajú, lebo ich vyrieši niekto iný.

Lenže okolnosti sa zmenili.

Prestali sme dobiehať najlepších a skôr stagnujeme. Ľudia veria čoraz menej štátu a liberálnej demokracii ako spôsobu jeho spravovania, pretože úroveň niektorých základných služieb prestala plniť ich očakávania.

Vyspelý svet sa znovu rýchlo mení, ak na zmeny nenaskočíme, môžeme vypadnúť z hry o budúcnosť. Je to okno príležitosti, alebo okno, z ktorého vypadneme. Nebude otvorené desaťročia, ale maximálne niekoľko rokov.

Okrem oblasti, ktorú som pomenoval ako sine qua non, teda obrany právneho štátu a spravodlivosti,  mojou prvou témou pre úrad prezidenta, ktorú vám dnes chcem predstaviť, je pomáhať prekonávať stagnáciu a dobudovať štát. A dôsledne pripomínať dôsledky toho, čo robíme alebo nerobíme.

Som si vedomý ústavných kompetencií a rozdelenia právomocí medzi vládou, parlamentom a prezidentom. Nebudem Vám ani ľuďom v kampani sľubovať nemožné.

Viem ale sľúbiť, že budem dbať o to, aby modernizácia štátu bola, istým spôsobom, súčasťou riadneho chodu ústavných orgánov.

Viem sľúbiť, že budem podporovať a povzbudzovať vládu v rozhodnutiach, aby sa to podarilo a postavím sa tiež za politicky ťažké a dočasne možno aj nepopulárne rozhodnutia tak, aby im verejnosť porozumela.

Ale rovnako tak sa zaväzujem, že budem upozorňovať vládu a ústavné orgány vždy vtedy a tam, kde naše modernizačné úsilie nebude zásadne dostatočné.

Chcem byť teda prezidentom, ktorý bude propagátorom modernizácie krajiny, aby sme prekonali stagnáciu a úpadok. Aby sme sa vrátili na cestu dobiehania najlepších: školstvo, zdravotníctvo, investície do infraštruktúry, reštart ekonomiky –  toto sú výzvy, ktoré verím, že spájajú Slovensko, ktoré majú zmysel, ak chceme znovu chytiť dych, ak chceme uspieť do budúcich 20 rokov. Toto sú výzvy, ktorými môžeme dať reálny obsah slovu vlastenectvo.

Mám v tejto súvislosti 3 poznámky aj k čerstvému programovému vyhláseniu novej vlády.

Poznámka prvá. Ak by sme mali tento dokument a čo je v ňom napísané,  zobrať tak vážne, ako by sa pri takomto dokumente patrilo, nájdeme v ňom dokonca aj  konštatovania, pri ktorých sa javí, že si ich autori – a táto vláda alebo jej časť – uvedomujú zásadné výzvy, ktorým čelíme.

Poznámka druhá. Zároveň sa nedá nevidieť, že zostavovanie vládneho programu nevyvolalo žiaden väčší záujem alebo nasadenie alebo, poviem to aj inak, zápas o priority. A nemám na mysli nejaké verejné spory, ktoré bývajú súčasťou politiky. Skôr mám na mysli to, že…

… a to je tretia poznámka: najsilnejšia vládna strana takéto správy o sektorovej modernizácii a reštarte ekonomiky nevysiela vôbec. A pre druhú najsilnejšiu vládnu stranu akoby bolo najsilnejšou politickou agendou ministerstvo vnútra, ktoré bolo  dlhoročnou prioritou najsilnejšej vládnej strany.

A čoho sa týka prvý verejný zápas novej vládnej koalície, ktorý sa odohral alebo stále odohráva? Dôchodkov seniorov. Viete, o čom hovorím – kto vytrasie stámilióny z rozpočtu, ktorého kondíciu nová vláda označila za vážnu až kritickú. No aby som bol prísny, ale spravodlivý: je to len o málo menšie trasenie, ako sme to videli u jej predchodcov.

Nejde len o to, či si to môžeme dovoliť. Nejde len o to,  kedy sa začne nejaká vážna verejná politická debata, ako nielen rozdávať,  ale aj ako povzbudiť a reštartovať našu ekonomiku.

Moja mama je bývalá zdravotná sestra, viem, z akých dôchodkov a ako žijú seniori a seniorky. Nepoznám nikoho, kto by nedoprial viac. Ale buďme nielen prajní, ale aj spravodliví.

Seniori a seniorky nie sú sociálne najohrozenejšia skupina u nás. Sú nimi neúplné rodiny, samoživiteľky, samoživitelia, s deťmi. Ony, prevažne osamelé mamičky, ale aj osamelí otcovia a ich deti,  zároveň ekonomicky najviac zasiahla pandémia.

Prečo teda nie sme svedkami verejnej bitky o trasenie štátnym mešcom v ich prospech? Lebo detí ohrozených chudobou je síce až celá štvrtina z celkového počtu, ale nemajú volebné právo? Lebo samoživiteliek a samoživiteľov s hlasovacím právom nie je dosť na významnejšie volebné zisky?

Myslím, že aj v takýchto otázkach môže hlava štátu zohrať aktívnu úlohu. Byť vecne prísny a spravodlivý.

V tomto prípade je nielen objektívna potreba, ale aj vysoká spoločenská zhoda na tom, že ak treba v prospech niečoho zatriasť mešcom – je to napríklad školstvo a zdravotníctvo.

A že ak chceme zatriasť mešcom aj o rok, o dva, o tri alebo o desať rokov, tak na to musíme najskôr zarobiť. Toto je záujem väčšiny Slovenska, toto by mali byť ciele, ktoré nás spájajú. Samozrejme, kompetencie a rozhodovanie predpisuje ústava. Ale pripomínať fakty verejnosti aj ústavným orgánom – aj to je výsada prezidenta. Viem sľúbiť, že ju chcem používať primerane, ale používať ju chcem.

Dovoľte mi teraz v krátkosti vysvetliť, čo mám na mysli, keď ste ma už možno niektorí počuli niekedy povedať, že by som chcel pomôcť pri dobudovaní štátu.

Pretože covidová pandémia a vojna na Ukrajine v plnej nahote nastavili zrkadlo fungovaniu štátu. Niet sporu o tom, že všetky systémy a všetkých štátov  boli testované. Ale nikto ma nemôže obviniť zo zaujatosti, ak skonštatujem, že to, čo sme predvádzali u nás, bola z hľadiska manažmentu štátu nekonečná  improvizácia, ktorá pripomínala krúžok šikovných rúk. Osobitne v prípade pandémie sa do ľudských práv a základných slobôd, do fungovania jednotlivých segmentov spoločnosti, aj do právomoci samospráv vstupovalo náhodilo.

Zdá sa teda, že dokážeme viac-menej nejako fungovať v normálnych mierových časoch. Ale naisto vieme, že v mimoriadnej situácii veľkého rozsahu  fungovať nevieme. Nehovorím o jednotlivcoch – zdravotníkoch, policajtoch, vojakoch, hasičoch, ktorým naopak patrí obrovská vďaka za všetko, čo museli zvládnuť a čomu ich politika vystavila. Reč je o tom, v akom systéme fungujú.

Mal som možnosť pôsobiť vo viacerých funkciách, kde som videl, ako u nás funguje Bezpečnostná rada. V praxi je to najmä komunikačné záchranné koleso vždy vtedy, keď štát prekvapí menšia alebo väčšia kríza. U nás je to tak, že keď chceš národu ukázať, že ide do tuhého a že konáš, zvoláš Bezpečnostnú radu a to je v poriadku – až na to, že potom sa spravidla neudeje nič, čo by rutinne tak či tak nezabezpečovala vláda. Krízový štáb, tak, ako sa predviedol počas covidu, bola únavná a neefektívna inštitúcia.

Prvý nápor vojnových utečencov z Ukrajiny zvládali najmä alebo výlučne dobrovoľníci a samosprávy – hoci o tom, že taká situácia môže nastať, sme zainteresovaní vedeli v predstihu.

Nie je predsa možné, aby sme pri každej jednej kríze začínali ako štát odznova.  Nie je akceptovateľné, že doteraz nemáme komplexný audit fungovania štátu, pričom určite nepodporujem, aby sa z tejto témy vytĺkal  politicko-stranícky kapitál a riešili sa osoby a nie systém ako taký. Som si istý, že bez potrebných zmien sme pri ďalšej pandémii odsúdení na to, aby sme trápenie štátu a občanov prežili odznova.

Ak dostanem dôveru ľudí, tak z pozície nadstraníckeho úradu otvorím a budem pomáhať diskusii o fungovaní bezpečnostného systému tak, aby sme dospeli k dobudovaniu štátu pre riadenie kríz. Postupne, krok po kroku, musíme odstrániť rezortizmus, alibizmus a improvizáciu.

Pretože kandidujem na hlavu štátu,  a tak rozumiem najdôležitejšej funkcii štátu – byť oporou pre ľudí v čase krízy.

Druhá oblasť, kde by som chcel prispieť z úradu nadstraníckeho prezidenta k dobudovaniu štátu – to je postavenie samospráv v systéme spravovania našej republiky.

Niekoho to možno prekvapí, vzhľadom na môj doterajší profesionálny profil. Ale viete, možno práve preto. Bol som v službách štátu dlhé roky, ale členom vlády, ktorá je zaň zodpovedná, iba tri roky, takže som zaznamenal posledné roky oveľa vnímavejšie to,  ako sa štát – mám na mysli vláda a parlament – chová k samosprávam, obecným, mestským aj krajským.

Zažili úplne všetko. Zachraňovali nás počas covidu – prebrali na seba potrebné úlohy. Zvládli to a popri tom museli strpieť, ako im štát z večera do rána odhryzával z ich financovania na rôzne vládne a politické programy – a nikto sa ich na názor nepýtal.

Krajské, mestské a obecné samosprávy nesú významnú ťarchu veľkého množstva verejných služieb štátu a sú nositeľom vzácnych skúseností. Zároveň sú v postavení, voči vláde a parlamentu, ktoré tomu nezodpovedá.

Ide o to, aby predstavitelia krajov, miest a obcí dostali primeranú politickú a legislatívnu váhu pri rokovaní o návrhoch zákonov. O rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú. Aby sme posilnili váhu samospráv. Nemôžeme od nich požadovať stále viac bez toho, aby dostali podiel na moci. Nebudem takúto diskusiu vopred limitovať. Nedávam tejto diskusii žiadne hranice, ani si nestanovujem ciele, ako by malo riešenie vyzerať.

Nemyslím si tiež, že zmena volebného systému do Národnej rady SR automaticky zabezpečí silnejší hlas regiónov a samospráv. Nepovažujem za správne, že ak sa ich rozhodne vláda alebo parlament niečím poverovať, zaťažovať alebo naopak ignorovať, ich hlas by mal mať váhu občianskeho združenia.

Kandidujem s presvedčením, že potrebujeme nabrať a nájsť nové myšlienky pre dobudovanie súdržného štátu, čo sa bez výraznejšej účasti samospráv nedá.

Druhou motiváciou mojej kandidatúry na úrad prezidenta je presadiť  slovenský záujem v zahraničnej politike.

Pretože túto misiu považujem v týchto časoch za zásadnú pre Slovensko aj pre úrad prezidenta, venoval som jej takto pred týždňom samostatné a podrobné vystúpenie.

Hovoril som o slovenskom záujme a o troch kľúčových princípoch mojej zahraničnopolitickej doktríny vyjadrenej troma slovami: susedstvo, spojenectvá a partnerstvá.

Hovoril som o tom, že kým sa pred 30, 20 a niektorým ešte pred 10 rokmi javilo, že nás čaká pekný príbeh ako súčasti pokojnej, prosperujúcej, solidárnej a bezpečnej Európy, ktorej sa konflikty vo svete netýkajú, alebo ich vyrieši niekto iný. Dnes je jasné, že to nemal byť náš príbeh a náš osud.

Priamo v Európe a v blízkom okolí čelíme akútnym bezpečnostným hrozbám. Zopakujem, čo som povedal pred týždňom, Rusko je hrozbou a hovoriť o štandardizácii vzťahov s ním dnes, je na úrovni kolaborácie s agresorom. Nedá sa tiež ignorovať, že rétorika o skazenom Západe znie nápadne podobne z propagandistických kanálov Moskvy, aj od teroristických hnutí ako Hamas a Hizballáh. Zosilneli hráči, ktorým nevyhovuje nastavenie sveta podľa pravidiel a princípov, ktoré zabezpečili Západu prosperitu a bezpečnosť po II. svetovej vojne a nám po páde Berlínskeho múru. Majú zdroje aj odhodlanie zmeniť svet na svoj obraz –  a to do podoby, ktorá nie je pre nás priaznivá. Aj preto opätovne vyzývam vládu, aby náležitým spôsobom novelizovala Bezpečnostnú stratégiu. Ak niekde potrebujeme nadstranícky konsenzus a nepolitikárčiť, tak je to v oblasti bezpečnosti.

Platí, že naša zahraničná politika  nestojí pred menšou výzvou, ako je to, na ktorú stranu sveta a histórie sa práve teraz Slovensko v tomto rozbúrenom svete postaví. Ak sa rozhodneme zle, ak politicky opustíme spojencov a pridáme sa do prúdu posadnutého dekadentným Západom,  tak taká politika môže Slovensko dostať na cestu hrdej a suverénnej, ale medzinárodnej bezvýznamnosti.

Nie je to prvýkrát, kedy niektorí pochybujú a niektorí sa aj obávajú. Nezabúdajme, že časť slovenskej spoločnosti bola proti SNP a časti slovenskej spoločnosti nevadila okupácia v roku 1968. Časť slovenskej spoločnosti prijala dobrovoľne fašizmus aj komunizmus. Aj v deväťdesiatych rokoch sme počuli hlasy, že ak nás  nebudú chcieť na Západe, otočíme sa na Východ. Ale naše moderné dejiny sa zachraňovali v roku 1944, v roku 1989, aj vo voľbách roku 1998.

Prečo to hovorím?

Pretože významná časť spoločnosti po parlamentných voľbách má znova obavy o osud Slovenska. Ľudia, ktorí si želajú odklon od Západu, ktorí odmietajú modernizáciu, ktorí si želajú vstup ruských vojsk do Kyjeva a zničenie politického Západu,  u nás existujú. Časť ich máme aj v novej vláde alebo v jej tvoriacich sa vládnych štruktúrach. Získali pozície, pretože im to umožnil politický líder, ktorý veľmi rýchle zabudol, že chcel byť iný.

Napriek tomuto všetkému, modernizačný a civilizačne prozápadný prúd je u nás dnes prinajmenšom rovnako veľký ako tento protiprúd. Je našou povinnosťou získať preň väčšinu – o to sa chcem pokúsiť ako kandidát na prezidenta.

Treťou motiváciou mojej kandidatúry na úrad prezidenta je politická rovnováha.To som povedal otvorene aj viacerým politikom, ktorým som sa už ako kandidát na prezidenta predstavil a budem každému vďačný za podporu. Sme parlamentnou demokraciou a prezident musí rešpektovať rozdelenie moci, ktoré vzišlo z volieb.

Slovensko však potrebuje prezidenta, ktorý sa pozrie na prijímané zákony a riadny chod ústavných orgánov nielen optikou vlády a vládnej väčšiny. Tak, ako to robila aj súčasná pani prezidentka.

Slovensko potrebuje prezidenta, pre ktorého to nebude len osobný plán B.

Slovensko potrebuje prezidenta, ktorý nebude len hlasom štyridsiatich troch percent zo zúčastnených voličov v posledných parlamentných voľbách.

Slovensko potrebuje prezidenta, ktorý bude suverénny a nielen k vláde, bude vedieť byť kritický a spravodlivý zároveň.

Prihováram sa Slovensku, ktoré si želá takúto politickú rovnováhu. Budem sa zároveň prihovárať aj takému Slovensku, kde sa narodil, žil a tvoril napríklad Ľudovít Fulla. Ten by sa totiž určite ohromne pobavil pri predstave, že by sa ako tvorca a nositeľ našej kultúry nesmel inšpirovať Cézannom, Chagallom, fauvizmom či expresionizmom, lebo – ako sme sa dozvedeli nedávno – “naša kultúra je naša slovenská a nemá byť  zmiešavaná s inými kultúrami”.

Práve preto sa prihováram Slovensku, ktoré si vezme späť pojem moderného vlastenectva. Ktoré nepoužíva zástavu alebo slovenský znak ako alibi, za ktoré sa dá schovať hocičo. Ktoré neverí tomu, že nás ohrozuje moderný svet  a že na Západ od rieky Moravy sa začína svet skazenosti. Ale ktoré verí hodnotám slobody, humanizmu a demokracie. Aj takému vlastenectvu, ktoré ide ruka v ruka s európanstvom, pretože oni nestoja proti sebe.

Budem presviedčať liberálov aj konzervatívcov, progresívcov aj moderných sociálnych demokratov, že okrem prirodzeného ideologického politického delenia a záujmov – je ešte jeden vyšší vlastenecký záujem: bezpečnosť a prosperita, sloboda a demokracia – a právny štát.

Také vlastenectvo, ktoré znamená prijať naše dejiny s úctou a pokorou celé: boli sme hrdinovia a boli sme aj kolaboranti, máme za sebou skvelé výkony a máme za sebou aj zlyhania. Vlastenectvo, ktoré dnes znamená kultivovať politiku a občiansky život a nie podporovať ich úpadok a rozoštvávať ľudí. Ktoré znamená budovať a chrániť inštitúcie, ktoré majú štát držať pokope a spoločne pracovať na tom, aby sme prekonali stagnáciu a znovu začali dobiehať bohatšiu časť Európy.

Právny štát a spravodlivosť, modernizácia a dobudovanie štátu, ktorý nájde stratený dych a v ktorom sa bude ľuďom žiť lepšie.

Zahraničná politika, ktorá nás nedovedie do suverénnej a hrdej bezvýznamnosti.

A politická rovnováha, aby úrad prezidenta nebol len hlasom vlády a jednej strany.

Toto je moja ponuka pre výkon úradu prezidenta, ktorý, o tom som presvedčený, má zmysel. O toto idem zabojovať a preto sa o tomto všetkom rozprávam každý týždeň na ceste po Slovensku, v Rožňave, Rimavskej Sobote, Dunajskej strede, Žiline, Považskej Bystrici, Trenčíne, Banskej Bystrici,Brezne, zajtra v Liptovskom Mikuláši a pozajtra v Poprade.

Aj preto verím, že o mojom videní Slovenska a úlohe budúceho prezidenta presvedčím dostatočný počet občanov našej krajiny.

5. decembra 2023, Bratislava