Môj príbeh

Diplomacia a služba vlasti sú pre mňa osudovou voľbou. Okrem mojej Soni, samozrejme, s ktorou sme manželia už 35 rokov a s ktorou sme vychovali dvoch skvelých synov, Viktora a Mareka.

O povolaní diplomata som ako mladé ucho mohol len snívať. Moji rodičia tvrdo a poctivo pracovali, na vhodný “kádrový profil” to však za minulého režimu nestačilo. Mama bola zdravotná sestra, otec vodič sanitky a nikto z nás nebol členom Komunistickej strany.

Bol to zlomový rok nielen pre našu krajinu, ale aj pre mňa a Soňu. Ako mladí ľudia plní ideálov a túžby po otvorenom a slušnom živote sme nevideli zmysel zostávať v neslobodnej krajine. O to viac som vďačný všetkým, ktorí v rozhodujúcich chvíľach vyšli na tribúny a dodali odvahu aj nám na námestiach vzoprieť sa totalite.

Československo tak ostalo našim domovom. O dva roky som v denníku Smena zbadal inzerát, že na Právnickej fakulte UK sa otvára štúdium medzinárodných vzťahov. Okamžite mi bolo jasné, že toto je cesta, ktorou chcem ísť. Vďačím za to aj mojej manželke, ktorá pracovala a oboch nás živila, kým ja som opäť sedel v školských laviciach.

A potom, 1.1. 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Dostal som príležitosť pracovať pre našu krajinu a nastúpil som na Ministerstvo zahraničných vecí. Či už som bol vyslaný do Bonnu, Berlína alebo Washingtonu, celý svoj profesionálny život som zasvätil službe vlasti.

Väčšina ľudí ma pozná ako diplomata, už menej ako športovca. Šport je pritom veľká súčasť môjho života. Ako junior som v mojom rodisku Banskej Bystrici, a neskôr v Bratislave profesionálne hrával volejbal. Dodnes túto hru milujem.    

Šport a diplomacia majú prekvapivo veľa spoločné. Cielite na to, aby ste dosiahli čo najlepší výsledok. Musíte sa poctivo pripraviť, vytrvať a nevzdať sa. Potrebujete vedieť spolupracovať a hrať fér. Musíte mať odvahu.

Pracoval som pre našu vlasť počas všetkých vlád a vždy s jediným cieľom: aby bolo Slovensko silnejšie, bezpečnejšie, aby bolo súčasťou slobodného sveta a lepším miestom pre život.

Dodnes si pamätám pocity, ktoré som zažíval v roku 1997, keď naši susedia Česko, Poľsko a Maďarsko dostali pozvánku do Severoatlantickej aliancie, no so Slovenskom pod vedením Vladimíra Mečiara vtedy nikto nepočítal. Pamätám si aj to zadosťučinenie, keď pozvánka napokon v roku 1999 prišla a ja som mal možnosť viesť slovenskú delegáciu pre prístupové rokovania do NATO. Vďaka členstvu v tomto prestížnom spoločenstve je dnes Slovensko bezpečnejšou krajinou.

Pôsobil som vždy ako nestraník a kariérny diplomat na vysokých diplomatických postoch, aj vo funkcii štátneho tajomníka, kedy som zodpovedal za úspešné predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ.

V roku 2020 som prevzal zodpovednosť a ako minister stál na čele slovenskej diplomacie počas najťažších kríz v podobe pandémie a ruskej vojenskej agresie voči nášmu susedovi Ukrajine.

V auguste 2023 som ohlásil svoju kandidatúru na prezidenta Slovenskej republiky. Cítim, že ako prezident môžem Slovensku ponúknuť svoje bohaté skúsenosti z diplomacie, a zároveň schopnosť spolupráce a férovej hry. Som veľmi vďačný, že moju kandidatúru podporilo podpisom viac ako 40-tisíc Sloveniek a Slovákov.

Chcem byť prezidentom, ktorý prinesie našej krajine rovnováhu, aby úrad prezidenta nebol len hlasom vlády a jednej strany. Záujmy Sloveniek a Slovákov si zastanem vždy, keď to bude potrebné. Slušne, ale rázne.

Bolo by mi cťou, keby som v službe vlasti mohol pokračovať na poste prezidenta Slovenskej republiky.