1. marca 2005 som odovzdal poverovacie listiny Veľvyslanca Slovenskej republiky do rúk nemeckého prezidenta Horsta Köhlera a stal som sa tak slovenským veľvyslancom v Nemecku. Bol to moment hrdosti na vlastnú krajinu, ktorá mi zverila tento významný post.

V ten istý deň bol však pre mňa ešte emotívnejším okamihom, keď som spolu s mojou manželkou Soňou prešiel cez Brandenburskú bránu v centre nemeckého hlavného mesta. Spomenul som si na obraz z minulosti, ktorý sa hlboko vryl do mojej mysle a veľmi často sa k nemu vraciam až dodnes. Ten obraz je zo začiatku 80-tych rokov minulého storočia. Ako stredoškolák som v lete navštívil vtedajšie východné Nemecko a ocitli sme sa večer na vyhliadkovej televíznej veži. Z nej sa mi naskytol ten pohľad, ktorý sa mi vynoril presne v deň, kedy som sa stal veľvyslancom v Nemecku a prechádzal Brandeburskou bránou. Bol to obraz tmy, ktorá nás obklopovala vo východnom Berlíne a lemovala múr, za ktorým bolo farebno a svetlo, spoza ktorého bolo cítiť pulzujúci život. Boli sme skrátka na tej smutnej, tmavej, nešťastnej strane múru, ktorý delil dva svety – ten, kde ľudia žijú slobodne, a ten, kde sme boli zbavení slobody a dominujúcou farbou bola šeď. Vtedy sa mne, stredoškolákovi, ani vo sne nezazdalo, nieže raz nebude existovať Berlínsky múr. Ale že raz prejdem cez Brandenburskú bránu, jeden zo symbolov kedysi rozdeleného Nemecka, už ako predstaviteľ demokratického a suverénneho Slovenska. 

Lebo život môj aj mojej rodiny sa zlomil na páde železnej opony a symbolicky aj pádom Berlínskeho múru, ktorý Nemci rozoberali vlastnými rukami pred očami súdruhov z NDR. Aj to je dôvod, prečo sa hlásim k Novembru 1989. Totiž, nebyť udalostí z jesene 1989 je viac ako pravdepodobné, že by sme spolu s mojou manželkou opustili vtedajšie komunistické Československo. Ani ona, ani ja sme nevideli zmysel zostávať v neslobodnej krajine. Nevedeli sme sa zmieriť s tým, že nás čaká na vtedajšiu dobu obvyklý život v socialistickej spoločnosti, a my sa staneme, tak ako naši rodičia a celé generácie po roku 1948, svedkami toho, ako nám život nalinkoval vtedajší politický systém. Nemali sme na to silu a nemali sme ani chuť či odhodlanie hľadať si v tom systéme alternatívne a kompromisné či kariérne cesty.

Nijako som nevybočoval z priemeru. Popri škole som najviac energie venoval športu. To bol môj svet. Hrával som volejbal v mojom rodnom meste Banskej Bystrici. Nie celkom bez úspechu, vyhrali sme niekoľko titulov majstra Slovenska a v juniorských súťažiach sme zbierali víťazstvá aj na československej úrovni. Tak prišla pre mňa pozvánka už na strednej škole prestúpiť do volejbalového tímu Slávie UK v Bratislave, kde som aj pokračoval v gymnaziálnych štúdiách. Aj keď som to tak vtedy nevnímal, spätne si uvedomujem, že šport bol vtedy pre mňa tá najlepšia vec. Videl som sa v ňom, dával mi zmysel a vo svojej podstate bol aj istým protikladom života v socializme – bol to únik z reality: na ihrisku sa hralo fér a podľa pravidiel, nikto neriešil, či sa angažuješ v SZM alebo či sú rodičia v strane, sám si si realizoval svoje ambície a sám si zvolil, koľko odriekania a sebadisciplíny vložíš do svojho úsilia. To rozhodovalo, či hráš alebo sedíš na lavičke. Práve športu vďačím za to, že som s mojim tímom mohol po prvýkrát vycestovať na Západ, do Talianska. Nikdy nezabudnem ten strach, s ktorým sme prekračovali v autobuse hranice v rakúskom Bergu – s načierno kúpenými západonemeckými markami, veľmi dômyselne schovanými v ponožkách či tube zubnej pasty.

Lebo tieto, pre dnešných mladších ľudí dnes už všetko nepredstaviteľné veci, mi pripomínajú, ako sme žili pred rokom 1989. Pritom sám patrím k šťastnejšej generácii tých, ktorí mali možnosť aspoň viac ako polovicu svojho života prežiť v slobode a demokracii. Preto rok 1989 znamená pre mňa veľa, a preto ho spomínam aj dnes, keď sa uchádzam o post prezidenta Slovenskej republiky. O to viac je pre mňa nepochopiteľné, ak niektorí súčasní politici, pre ktorých sa aj ich osobný život bez akýchkoľvek pochýb zmenil k lepšiemu, naplno si užívajú nielen občianske slobody, ale vďaka funkciám si dožičili aj ekonomickú hojnosť – v komunizme nepredstaviteľnú a nezlučiteľnú s verejným životom a dokážu tvrdiť, že oni si November 1989 ani nevšimli. Je to neuveriteľné pokrytectvo a výsmech do očí všetkým tým, ktorí za komunizmu len prežívali, po 1989 pocítili dopady transformácie a zďaleka si nedokázali užiť reálneho kapitalizmu tak ako tí, čo si vraj zmenu v novembri 1989 ani nevšimli. Ja som si ju všimol, a preto ďakujem všetkým, ktorí v rozhodujúcich chvíľach vyšli na tribúny a dodali odvahu aj nám na námestiach.

Ak bol šport pred rokom 1989 pre mňa útechou a príjemným sebanaplnením, diplomacia bola len vzdialeným snom. Pred rokom 1989 totiž u mňa diplomatická kariéra neprichádzala do úvahy – keďže sa študovala v Moskve a na to bolo treba mať správny „kádrový profil”. Nebol som nijako aktívny v SZM, nebol som členom komunistickej strany rovnako ako moji rodičia, mama zdravotná sestra a otec vodič sanitky. Z tohto dôvodu som o diplomacii nijako neuvažoval. Zároveň som ani na sekundu nezaváhal, keď som jedného dňa v roku 1991 zazrel vo vtedajšom denníku Smena oznam, že na Právnickej fakulte UK sa otvára štúdium medzinárodných vzťahov. Zo dňa na deň som sa rozhodol opäť sadnúť do školských lavíc. Dovoliť som si to mohol len preto, že ma vtedy ako študenta živila moja manželka, ktorá už v tej dobe pracovala.

Na prijímacích pohovoroch som stretol mojich budúcich kolegov na MZV, a tak sa začala moja 30-ročná služba v slovenskej diplomacii. Štúdium medzinárodných vzťahov som doslova hltal a diplomacia sa stala mojou novou vášňou. Až tak, že sme ešte aj pri pive vášnivo diskutovali s mojimi konškolákmi o zahraničnej politike. Zlomovým momentom bol samozrejme rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov a vznik Slovenskej republiky od 1. 1. 1993. Obdobie, ktoré nasledovalo, bolo prvým dotykom eléva s diplomatickým remeslom a uvedomovaním si všetkých zložitostí prvých dní našej samostatnosti.

Na môj prvý diplomatický post som bol vyslaný v máji 1993 do Bonnu, vtedajšieho hlavného mesta zjednoteného Nemecka. Tu mi najviac utkvelo v pamäti, že Slovensko bolo v Nemecku, ale dá sa povedať, vo všeobecnosti na Západe, vnímané cez prizmu svojho domáceho diania. Boli sme tými, ktorí sú primárne zodpovední za rozpad Československa, a zároveň krajinou, v ktorej sa odohrávali čudné veci, čo nás vzďaľovali od integrácie do EÚ aj NATO. Odčleňovali sme sa aj od našich susedov a postkomunistických štátov, ktoré sa chceli integrovať a na rozdiel od nás sa podľa toho aj správali. Keď to celé veľmi zjednoduším, tak vtedy sme boli vnímaní tak, že Česko má za prezidenta Václava Havla, intelektuála, dramatika a ikonu disentu, a my sme mali za premiéra Vladimíra Mečiara, boxera.

Bolo to na jednej strane samozrejme zjednodušenie, a preto sme sa v duchu obhajoby vlastnej krajiny snažili presviedčať partnerov, že podľa jednej osoby nie je možné posudzovať celú krajinu a lámať nad ňou palicu. Na strane druhej sa ťažko argumentovalo, keď sa u nás diali také veci, ako je únos syna prezidenta a aj celkový spôsob vládnutia, žiaľ, pripomínal viac box ako férovú politickú súťaž. Vládnuca garnitúra sa do roku 1998 bránila doma i vo svete spôsobom sebe vlastným a hovorila, že „keď nás nechcete na Západe, obrátime sa na Východ…“.

To, čo som ako mladý diplomat zažíval v Bonne, sa naplno prejavilo v roku 1997, kedy sme na rozdiel od našich susedov z Česka, Poľska a Maďarska nedostali pozvánku na vstup do NATO. Niesol som to ja osobne, a dovolím si povedať celá diplomatická služba, s veľkým rozčarovaním. Bola to vec veľmi vážna pre bezpečnosť a budúcnosť krajiny, pretože vtedy vôbec nebolo jasné, či a kedy vôbec príde šanca na reparát.

Mimochodom, je až smiešne, keď počúvam argumenty o tom, ako NATO svojou agresívnou expanziou na východ provokovalo Rusko, a je teda zodpovedné za vojnu na Ukrajine. Pravdou je, že NATO nikdy, podčiarkujem nikdy nikoho nevyzývalo na vstup. Opak je pravdou. To my sme klopali na dvere, lobovali, presviedčali, že chceme byť v Aliancii a stálo obrovské úsilie, aby sme zlomili skepsu v NATO po prvej vlne rozšírenia, z ktorej sme sa sami vyradili. Podobne to bolo aj s rokovaniami o vstupe do EÚ.

Našťastie, voľby v roku 1998 priniesli obrat v našom domácom vývoji. Vláda Mikuláša Dzurindu nezaváhala, dokázala zmazať integračné zaostávanie a v roku 2004 sme sa stali členom EÚ aj NATO. Mal som tú česť viesť rokovania o vstupe do Aliancie. Vtedy, v dobe mieru v Európe, malo členstvo najmä politický a emancipačný význam, a až dnes, žiaľ, po ukrajinskej tragédii mnohým dochádza, že NATO nemá alternatívu. Že jej najväčšia hodnota je v tom, aby odradilo kohokoľvek od útoku na ktoréhokoľvek z členov, lebo by išlo o útok na všetkých.

Ak by som mal o sebe, o mojom nazeraní na svet aj na Slovensko povedať to, čo ma najviac formovalo, bola to práve naša „tŕnistá“ cesta do EÚ a NATO. Keď dnes hovorím, že Slovensko je súčasť Západu, tak to hovorím aj preto, lebo ide o logický dôsledok zmien z roku 1989, kedy padol Berlínsky múr a nám sa otvorila cesta pre budovanie slobodnej a demokratickej spoločnosti. A zároveň sme sa slobodne rozhodli zapojiť sa do integrácie spolu s Nemcami, Francúzmi, Holanďanmi a ostatnými členskými štátmi EÚ.

Môj postoj k Západu nie je založený na nekritickej adorácii. Aj keď som určite ovplyvnený tým, že som zažil dôsledky našej vynútenej príslušnosti k „Východu“ pred rokom 1989, nie som ani slepý, ani hluchý pokiaľ ide o vnútorné problémy demokratických spoločností. Som však presvedčený, že politický Západ predstavuje pre Slovensko po každej stránke lepšiu perspektívu ako čokoľvek iné. V pojme Západ, samozrejme, nejde o geografiu (aj Japonsko či Austrália sú v politickom zmysle Západom). Ide o to, ako spravujeme spoločnosť. Ako pevné sú naše inštitúcie, právny štát, justičný systém a aj o to, aký je stav našej politickej kultúry. Osobne si myslím, že ten je úbohý, a aj to je dôvod, že politika stráca na dôveryhodnosti a nesie hlavnú zodpovednosť za stále rastúcu dezilúziu v spoločnosti.

30 rokov v diplomacii a na jednotlivých postoch doma a v zahraničí, najmä na veľvyslaneckých postoch v Nemecku, Washingtone a pri Európskej únii, by určite vydalo na knihu. Nechystám sa ju v tomto momente písať, pretože to tak necítim. Chce to väčší odstup. Vďaka diplomacii som ale dostal možnosť nazrieť do politiky, nielen zahraničnej, ale aj domácej.

Pôsobil som nielen na vysokých diplomatických postoch od roku 1993, ale ako nestraník a profesionálny diplomat som bol oslovený ministrami zahraničných vecí, Eduardom Kukanom v roku 2002 a Miroslavom Lajčákom v roku 2015, aby som prevzal konkrétnu agendu aj na poste štátneho tajomníka vo vládach Mikuláša Dzurindu a Róberta Fica. V prvom prípade to bolo spojené s našim vstupom do NATO, keď som viedol rokovania spolu s Rastislavom Káčerom. V druhom prípade som zodpovedal za prípravu nášho predsedníctva v EÚ v roku 2016. Samozrejme, ako médiá, tak aj verejnosť a osobitne politika vás na poste štátneho tajomníka vníma inak ako radového diplomata. Logicky vás spája aj s vládnucou garnitúrou. Moju prácu, či už pri vstupe do NATO alebo počas predsedníctva v EÚ na poste štátneho tajomníka, som ale vnímal ako službu štátu, a nie službu strane, ktorá ma nominovala. Korektne dodávam aj to, že ani SDKÚ, ani Smer-SD odo mňa nevyžadovali stranícke angažovanie sa. Moje rozhodnutie odchýliť sa od úradníckej diplomacie a prijať posty spojené s konkrétnymi vládami preto neľutujem. Naopak, dali mi možnosť pochopiť politiku a osobitne fungovanie vlády. A myslel som si, že táto kapitola sa pre mňa uzatvorila odchodom za veľvyslanca do USA. Predpokladal som, že zvyšok môjho profesionálneho života už strávim v diplomacii. Nestalo sa tak.

Po voľbách v roku 2020 som prijal ponuku od Richarda Sulíka stať sa ministrom zahraničných vecí. Ako nestraník. Mohol som nájsť dosť dobrých dôvodov, prečo odmietnuť a zostať v komfortnej zóne na veľvyslaneckom poste, aj dostatočne vzdialený od domácej politiky. Rozhodol som sa inak. Vrátiť sa domov. Veľkú rolu zohralo ubezpečenie predsedu SaS, že budem mať priestor a podporu pre realizáciu mojich predstáv o zahraničnej politike. Cením si, že predseda SaS, tak aj poslanecký klub tejto strany a celá strana ich prísľub dodržali. Dodnes máme dobré vzťahy s jednotlivými členmi SaS a som presvedčený, že naša spolupráca mala zmysel a bola na prospech Slovenska.

O funkciu prezidenta sa teda neuchádzam ako nepopísaný list. Bol som od prvého dňa existencie samostatnej Slovenskej republiky pri tom, keď si naša vlasť hľadala svoje miesto vo svete, bol som pri úspechoch aj pri sklamaniach. Že som pôsobil na postoch počas všetkých vlád, nepovažujem za svoj handicap ani spreneverenie sa mojim hodnotám a nazeraniu na svet. Naopak, mal som možnosť vidieť, ako fungovali jednotlivé administratívy a premiéri na ich čele. Robil som za všetkých vlád, ale s jediným cieľom – aby Slovensko patrilo do rodiny demokratických štátov. Som hrdý na to, že som k tomu mohol prispieť a bolo by mi cťou, keby som na poste prezidenta Slovenskej republiky mohol v službe našej krajine pokračovať.