Susedské vzťahy sú alfou a omegou, ak chcete, korzetom stability v priestore kde žijeme. Je naším záujmom naše dobré vzťahy naďalej kultivovať.
V susedstve, v ktorom sa vyníma vzťah s Českom a osobitná úloha Poľska, vidím dve, pre Slovensko špecifické výzvy.
Jednou je relácia s Maďarskom.
Od roku 1993 sme spoločne prešli rôznymi obdobiami. Bolo aj napätie. Bolo aj obdobie ignorovania toho, čo by mohlo spôsobiť napätie, napríklad niektoré aspekty maďarskej štátnej politiky realizovanej na území Slovenska. Bolo aj nedávne krátke obdobie, v ktorom som tieto otázky ako minister ZV položil na stôl.
Urobil som tak preto, aby sa naše dvojstranné vzťahy vrátili k litere, duchu a do rámca bilaterálnej medzištátnej zmluvy. Bolo tu totiž dlhé obdobie, v ktorom to zašlo tak ďaleko, že ticho a kľud si druhá strana vysvetlila tak, že všetko, čo robia, je v poriadku. Ja si ozaj nemyslím, že by sme slovenský záujem mali vymeniť za ticho a kľud za každú cenu.
Cieľom a záujmom by malo byť spolužitie v medziach medzinárodného práva. V takomto narovnávaní by sme mali pokračovať. A ísť ešte ďalej, pretože slovensko-maďarský vzťah je oveľa viac ako len formálnym vzťahom dvoch subjektov medzinárodného práva.
Chcem povedať, že okrem budovania ozajstných, fyzických mostov a hraničných priechodov, stále ešte z času na čas zarezonuje ozvena histórie.
Histórie spoločne prežitej, ale dodnes odlišne vnímanej.
Mám pocit, že je oprávnené hovoriť o istom manku, pretože za viac ako 30 rokov žiadna politická reprezentácia, ani na jednej strane rieky Dunaj, nepocítila potrebu aktívne komunikovať s verejnosťou v jednom aj druhom štáte tak, aby história neslúžila na vnútropolitickú mobilizáciu, ale aby sme ju prijali takú akou bola. So vzájomnou empatiou voči susedovi.
Pokusy boli aj tie vedené Rudom Chmelom aj historikmi oboch štátov, ale nerobíme dosť, na najvyššej politickej úrovni, aby sme sa o histórii a jej bolestivých dôsledkoch rozprávali spoločne. Nemáme odvahu ? Kalkulujeme možné následky alebo ani necítime potrebu ?
Namiesto toho sa zakopávame v zákopoch prežívania svojich vlastných krívd.
V slovensko-maďarskej relácii sme sa uspokojili s pragmatickou floskulou o dobrých vzťahoch.
Želám si, a považujem za prezidentskú agendu, aby sme o našej spoločnej histórii začali ozaj hovoriť a vydali sa tak na cestu, ktorá by mala v jednom momente vyústiť do gesta zmierenia sa s históriou, reflexie spoločnej cesty v spoločnom štáte, aj uznania krívd, ktoré sú jej súčasťou.
Prvým krokom je vážiť slová, ktoré majú v politickom a verejnom diskurze rovnakú váhu ako činy. Znamená to prestať nazerať na suseda ako na odtrhnuté územie. Tak dlho ako pretrvá táto percepcia u našich susedov, tak dlho budeme rukojemníkmi histórie.
Kto mi na to povie, že dnes nie je vhodná doba, tomu odpoviem: každý deň, mesiac, rok alebo desaťročie, kedy sa o to nepokúsime, tak vhodnú dobu ešte viac odďaľujeme. Na správne veci musí byť vždy vhodná doba.
Druhou výzvou v susedstve je fakt, že jeden náš sused sa ocitol v ohrození a bojuje o svoju holú existenciu.
Tak ako pri veľkých geopolitických zmenách, aj tu, pri agresii proti Ukrajine, pri všetkých pochybnostiach o tom, či môže náš sused dosiahnuť obnovenie suverenity proti vojenskej presile agresora, aj tu ide len a len o jednu vec: či dokážeme stáť na správnej strane histórie.
Predovšetkým odmietam názor, že pravda je uprostred. Nie je!
Je úplne zjavné, kto porušil medzinárodné právo, kto chce prekresliť hranice a predovšetkým to, kto zničil európsku bezpečnostnú architektúru.
Je úplne zjavné, že zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine dnes neznamená mier, ale obnovenie ruského útoku na Kyjev a okupáciu Ukrajiny. A vojenská podpora Ukrajiny nie je podporou vojny, ale podporou Charty OSN a práva krajiny na sebaobranu.
Rešpektujem rozhodnutie riadne ustanovenej vlády, ale zároveň konštatujem, že zastavenie vojenskej štátnej pomoci viac poškodilo Slovensko ako Ukrajinu. U nich zaznamenajú, a budú si pamätať, aké gesto urobil ich sused, teraz, keď je najťažšie. V Moskve zas dobre vedia, že na komerčné dodávky zbraní zo Slovenska dáva slovenská vláda naďalej vývoznú pečiatku. Dáva tým aj politický súhlas na vývoz zbraní zo Slovenska, ktorých konečným užívateľom je Ukrajina. To je dobre a zároveň je to veľmi jasný dôkaz toho, ako bývalá opozícia zneužila tému vojny a dnes zaviedla aj svojich voličov.
Nová vláda zrejme potešila významnú časť našich občanov, ale úžitok z toho nebudú mať občania vôbec žiadny. Lebo aj to treba dopovedať. Vlastnú krajinu len poškodzujete, keď si vás nevážia ani geopolitickí spojenci, ani geopolitickí oponenti. A keď to zatajujete pred vlastnými občanmi.
Keď počúvam niektoré názory o tom, čo je vraj slovenský záujem, kladiem si otázku o čo ide ich autorom: či o poškodenie Ukrajiny – a motívu nerozumiem, a v čom má byť slovenský záujem.
Lebo slovenským záujmom musí byť, aby Ukrajina ubránila svoju štátnosť, a aby sa náš sused stal bezpečným partnerom v Európskej únii. Pretože bezpečnosť Ukrajiny zvyšuje aj našu bezpečnosť. Pretože čím viac by Ukrajina prehrávala vojnu, tým bližšie bude vojna k našim hraniciam.
A tu si treba občerstviť pamäť. Len niekoľko týždňov pred plno-formátovým vojenským napadnutím Ukrajiny sformulovalo Rusko oficiálne požiadavky, ktoré by de facto mali obmedzovať suverenitu štátov strednej Európy vrátane Slovenska. V podstate žiadali pozastaviť členstvo Slovenska vo vojenských štruktúrach NATO. Prinajmenšom odvtedy nie je možné tvrdiť, že apetít Ruska by sa skončil v Kyjeve, a keď tento fakt bagatelizujeme alebo zamlčiavame pred vlastnými občanmi, oslabujeme tým Slovensko.
Chcem to povedať celkom jasne: Rusko je revizionistická mocnosť a je hrozbou pre našu bezpečnosť. Zamlčiavať to nie je slovenský záujem.
Donedávna sme aj u nás doma hľadali iné slová, ale agresiou voči Ukrajine nám Ruská federácia nedala možnosť, napriek opakovaným pokusom o spoluprácu zo strany EU či NATO, vnímať tento štát inak.
Jeden z prvých krokov, ktoré dnes treba urobiť, je revidovať Bezpečnostnú aj Obrannú stratégiu tak, aby zohľadňovala diametrálne odlišnú medzinárodnú situáciu.
Vyzývam k tomu vládu SR. A vyzývam ju k tomu, aby k tomu prizvala aj opozíciu aj odbornú verejnosť. Tu, keď ide o obranu a bezpečnosť, treba nadstranícku spoluprácu.
Potrebujeme vnímať realitu takú, aká je, a okolo tejto reality postaviť národný konsenzus – toto je najlepší slovenský záujem.
Do kontextu susedstva patrí regionálna spolupráca.
V tejto súvislosti chcem povedať, že som zástancom vyšehradskej spolupráce.
Zároveň ale nie je slovenský záujem, aby sa tento formát vyvíjal do podoby akéhosi obranného valu voči vraj dekadentnému Západu alebo alternatívy k inštitúciám EÚ. Alebo že náš spoločný hlas by mal znieť najsilnejšie len vtedy, keď ide o migráciu či „gender ideológiu“.
Vyšehradský formát vznikol začiatkom 90-tych rokov na idei primknutia sa strednej Európy k Západu a ekonomického dobiehania Západu. Každá iná “ideológia”, ktorú sa mu snaží niekto nasadiť, nesvedčí ani Vyšehradu, ani Slovensku.
Hlas V4 by mal oveľa hlasnejšie znieť pri obrane demokracie, právneho štátu, a rovnako robíme veľmi málo pre to, aby sme strednú Európu pred svetom prezentovali cez spoločné kultúrne dedičstvo. Popri pragmatickej spolupráci tam, kde je možná, nech je kultúra a umenie našim hlasným posolstvom z Vyšehradu do Európy.
Chcem tiež podčiarknuť toto: Zo všetkých krajín V4 – z rozličných historických, bezpečnostných aj ekonomických dôvodov – sú jednota a autorita Európskej únie pre Slovensko najdôležitejšie. Čím sú silnejšie, tým je aj Slovensko silnejšie. Mali by sme sa vystríhať toho, aby sme nechali za nás hovoriť kohokoľvek, kto má iné úmysly a iné priority. Lebo toto nie je slovenský záujem.
Áno vieme, že svet má 4 svetové strany, ale treba tiež vedieť kde je sever.
Pretože nie všade máme spojencov, a nie všade majú záujem, aby sa darilo tomu, čo je slovenský záujem slobody, demokracie, bezpečnosti a prosperity.
Spojenectvá sú preto druhá opora mojej zahraničnopolitickej doktríny.
Zohľadňujúc vlastné kapacity a vplyv vo svete, je budovanie pevných spojenectiev s partnermi, s ktorými zdieľame spoločné hodnoty, prioritný slovenský záujem.
Nechcem, aby slovenská zahraničná politika bola nezrozumiteľná a mätúca aj pre spojencov, aj pre partnerov, aj pre vlastných občanov.
Preto považujem za pokrytecké od viacerých našich domácich politických aktérov útočiť na spojencov, s ktorými máme záväzok spoločnej obrany alebo na tých, s ktorými sme spoločne v rodine EÚ.
Všetci vieme, že aj v nemeckej kneipe, francúzskom bare alebo americkom či britskom pube 4. cenovej skupiny by sa našli šikovní rečníci, ktorí by dokázali rozohriať domáce publikum a rozvrátiť tak medzinárodnú spoluprácu a dôveru. Snáď si nemyslíme, že heslo “Všetky krčmy 4. cenovej skupiny, spojte sa!” nám prinesie viac bezpečnosti a prosperity. Neprinesie nám nič, akurát u členov NATO a EÚ vyvolá pocit, že majú dočinenia s nejakou bizarnou politickou reprezentáciou, ktorá si do spojencov kedykoľvek rada kopne, ale inak im robí láskavosť, že nás môžu brániť a posielať ich peniaze na naše účty.
Nehovorím, samozrejme, o suverénnom rozhodovaní, ani o vlastnom názore. Tie si Slovensko pestovalo a uchovávalo a spravidla aj úspešne presadzovalo po celý čas nášho členstva v EÚ. Navzdory bájkam domácich vykladačov diania v Bruseli, ktorí sa v drvivej väčšine len vyhovárajú za vlastné domáce zlyhania.
Nie je slovenským záujmom, aby sme zúžili politickú pozíciu a agendu voči EÚ na zachovanie prílevu peňazí a nekonečné verklíkovanie, že jediný záujem Slovenska v EÚ je zachovanie práva veta. Prestaňme strašiť, pretože jeho zrušenie bez nášho súhlasu nie je možné.
Oveľa väčšou a reálnou hrozbou je však pokračujúca nemohúcnosť EÚ napríklad aj v oblasti zahraničnej politiky.
Máme právo veta, ale náš názor vo svete nikoho nezaujíma.
Problém však nie je len v hľadaní konsenzu v zahraničnej politike medzi členskými štátmi. Problémom je aj súčasné inštitucionálne nastavenie EÚ. Akokoľvek znie Kissingerov výrok o tom, aké je telefónne číslo EÚ pre partnerov vo svete, ako klišé, je to trefné pomenovanie pretrvávajúceho stavu. Presne to vidíme pri každej akútnej kríze vo svete, kde my sami chceme, aby sme mali vplyv na dianie a partneri nás brali vážne. Prax je ale taká, že keď došlo k teroristickému útoku Hamasu na Izrael, tak sa naša reakcia zmenila na preteky medzi šéfmi Komisie, ER a vysokým predstaviteľom EÚ, kto bude prvý na mieste, medzi tým si členovia Komisie rozprávali, čo im napadlo a rokovanie ministrov ZV EÚ na tú istú tému nie je nič viac ako posedenie glosátorov.
Pýtam sa teda, akú autoritu chceme ako Únia mať ?
A odpovedám:
V zahraničnej politike nie je pre Slovensko hlavný problém silný Brusel, ale Brusel globálne a geopoliticky bezvýznamný.
Ak potrebujeme zmeniť niečo, tak to je vyjasniť , kto velí EÚ v zahraničnej politike. Mala by to byť jedna hlava a hovorím to celkom jasne – tu treba zmeniť Zmluvy a prekonať inštitucionálne, politické aj intelektuálne bariéry. Buď sme toho schopní, alebo si prestaňme nahovárať, že EÚ môže byť geopolitickým aktérom v zahraničnej politike.
Napriek meniacemu sa svetu, novým výzvam a nečakaným situáciám, ktoré sme si nedokázali donedávna predstaviť, stále žijeme v prosperujúcej a relatívne najbezpečnejšej časti sveta. Označujeme ho ako politický Západ. Len vďaka tomu a vďaka unikátnemu spojenectvu Európskej únie na kontinente, Británii za kanálom a Spojeným štátom americkým za oceánom, môžeme byť ekonomickí konkurenti a zároveň bezpečnostní spojenci.
Ale rovnako, ako náš problém v Európskej únii nie je geopoliticky silný Brusel, ale Brusel geopoliticky bezvýznamný, tak ani v našom transatlantickom spojenectve nie je problém príliš silný Washington. Skôr je výzva to, že sa jeho pozornosť upína inam, a že po výdatnej pomoci po páde Železnej opony registruje európske problémy, potreby, výzvy a politické nuansy menej vnímavo.
A v tejto relácii nie je nič tabu, skôr naopak, pokojne kritizujme Washington aj Berlín. Ale to sa nerobí vyhláseniami o prezidentke ako americkej agentke ani krčmovými rečami o tankoch nemeckého Wehrmachtu na Ukrajine.
Náš slovenský záujem, naša bezpečnosť, sloboda a prosperita stojí a padá s prosperitou a bezpečnosťou toho, čomu hovoríme politický Západ. Nie naopak. Pre Slovensko sú silná EÚ a fungujúce NATO životným záujmom, a ten by mal určovať aj to, kto sú naši spojenci nielen po formálnej, ale aj politickej stránke.
Prosperujúci a bezpečný politický Západ neubránime tým, že polovicu z hodnôt liberálnych demokracií poprieme, a zo zvyšku si vyberieme, čo sa nám hodí. Ani tým, že sa k nim raz za týždeň formálne pomodlíme. Takto to nefunguje.
Súčasná vláda hovorí o suverénnej a slovenskej politike, čo je úplne v poriadku. Ja hovorím o slovenskom záujme a o tom, že suverenita sa dnes okrem iného aj vlastným vplyvom vo svete.
Aktuálnou otázkou teda je, či sa bude Slovensko orientovať na tých spojencov, ktorí síce nie vždy spolu súhlasia vo všetkom, ale zdieľajú spoločný pohľad na svet.
Alebo sa ideme pridávať do okrajového prúdu, ktorý síce hlučný, ale počúva ho málokto?
V druhom prípade, a tu si pomôžem názvom známeho Kunderovho románu Slávnosť bezvýznamnosti, sa slovenská zahraničná politika v súčasnom nastavení môže vybrať na cestu hrdej a suverénnej bezvýznamnosti.
A toto nie je slovenský záujem.
Poslednú časť môjho vystúpenia uvediem týmto verejným prísľubom:
Pri reprezentácii slovenského záujmu v zahraničí by som chcel byť aktívny, a v niektorých oblastiach aktívnejší ako boli predchádzajúce hlavy štátu.
Týka sa to aj tretej časti mojej zahraničnopolitickej doktríny – partnerstiev.
Otvorene hovorím, že treba hovoriť aj s partnermi, ktorí nie sú súčasťou nášho hodnotového sveta. Nemôžme sa ale obmedziť na to, že sa rozprávame len s tými, kde nachádzame súzvuk. Naopak, treba s nimi hovoriť, lebo potom s nimi hovoria naši konkurenti a vytláčajú nás aj z toho priestoru, kde by sme mali mať vplyv my, či už bilaterálne alebo spoločne s EÚ. Ak s nimi budeme hovoriť, neznamená to spreneveriť sa našim princípom. V tom by som chcel byť aktívny.
